Slovenské voľby 2016: šok pre slovenskú demokraciu

Stranícky systém v troskách

Systém politických strán, ktorý sa na Slovensku formoval v období postkomunistickej transformácie a bol odrazom významných politických a sociálno-ekonomických zmien v rámci reformovania spoločnosti a integrácie do EÚ, zľahol popolom. Slovenský variant „dekonštrukcie“ straníckeho systému viedol k tomu, že súčasťou jeho jadra sa stali novotvary s nejasným ideovým profilom a prevažujúcim protiestablišmentovým postojom, s minimálnymi (a navyše dosť problematickými) alebo nijakými skúsenosťami s vládnutím a riadením štátu. Najdesivejším faktom sa však stal úspech kryptonacistickej (a zároveň otvorene fašistickej) strany, ktorá  získala 8% hlasov, v dôsledku čoho prvýkrát od roku 1990 bude subjekt s podobným profilom zastúpený v slovenskom zákonodarnom zbore a  ešte aj financovaný zo štátneho rozpočtu.

Výsledky parlamentných volieb zo dňa 5.3.2016

Zdroj: Štatistický úrad SR, 2016

Koaličné rokovania: ďalší šok

Začiatok povolebných rokovaní o zložení vlády signalizoval, že vytvorenie koalície s väčšinovou podporou v parlamente  bude zložitým problémom.  Napokon však celý proces prebehol pomerne rýchlo a dva týždne po voľbách na Slovensku vznikla nová vládna koalícia, pričom v šokujúcom zložení.

Spočiatku,  po tom, čo predseda Smeru-SD Robert Fico dostal od prezidenta poverenie na zostavenie vlády, všetky strany s výnimkou SNS odmietli s ním rokovať (Kotlebovi neonacisti boli automaticky izolovaní ešte predtým než sa ujali poslaneckých mandátov). Smer-SD a SNS pritom spolu nemali dostatok mandátov na vládu s väčšinovou podporou v parlamente. Druhá možnosť – vytvorenie väčšinovej vlády bez Smeru-SD – predpokladala spojenie všetkých ostatných parlamentných strán, vrátane nacionalistickej SNS a slovensko-maďarskej strany Most-Híd. A hoci na pozadí Kotlebových neonacistov SNS pod vedením uhladeného advokáta Andreja Danka sa už javila ako takmer umiernená strana akceptovateľná pre koaličnú spoluprácu s demokratickými stranami, najprv to vyzeralo tak, že  politické spojenectvo SNS a Mostu-Híd je ťažko stráviteľné sústo aj pre vedenie týchto dvoch dosť odlišných subjektov, aj pre ich voličov.

Po niekoľkých dňoch odmietania rokovaní so Smerom-SD a  po tom čo SNS vyhlásila, že do nijakej vlády bez Smeru-SD nevstúpi, vedenie Mosta-Híd nečakane a v rozpore so svojim doterajším postojom súhlasilo s  účasťou vo vláde so Smerom-SD a SNS. Na to, aby takáto koalícia mala väčšinovú podporu bol potrebný ďalší partner. Tou sa stala nová strana Sieť bývalého podpredsedu KDH Radoslava Procházku, ktorá oznámila, že aj ona bude rokovať so Smerom-SD o vytvorení spoločnej vlády.

Rokovania medzi štyrmi stranami  pokračovali raketovým tempom. V priebehu troch dní bola dosiahnutá dohoda o spoločných programových prioritách budúcej koalície a o rozdelení kresiel vo vládnom kabinete.

Účasť Mosta-Híd a Siete na takto rýchlo zlepenej koalícii vyvolala búrku nevôle zo strany ich voličov a partnerov v stredopravom tábore. Začali padať obvinenia z politického kupovania, z vydierania, z podľahnutia tlakom, vyvíjaným miestnymi oligarchami, ktorí by neradi prišli o svoje doterajšie výhodné postavenie pri biznise so štátom, ktoré im zabezpečoval Smer-SD. Štyria zvolení poslanci (traja zo Siete a jeden z  Mosta-Híd) a  jedna náhradníčka zo Siete oznámili, že v prípade ak ich strany vstúpia do vlády so Smerom-SD a SNS, opustia ich. Znamená to, že nová koalícia už pri jej vzniku nebude mať v parlamente všetkých 85, ale 81 (resp. iba 80 poslaneckých mandátov). Je celkom možné, že rozkol vnútri týchto strán sa ešte väčšmi prehĺbi,  keď koalícia narazí na vnútorné problémy (napríklad pri uskutočnení protikorupčných opatrení, na ktorých trvajú dve stredopravé strany, pre ktorých boj proti korupcii bol dôležitou súčasťou politickej agendy). To by však mohlo viesť k strate ďalších mandátov a tým aj väčšiny v parlamente.

Fašizmus? Nacizmus? Extrémizmus?

Jednou z najdiskutovanejších tém v súvislosti s uskutočnenými voľbami je vstup do parlamentu Kotlebovej neonacistickej, fašistickej  úderky. Príčiny úspechu neonacistov, ako sa o nich už stihlo napísať a uviesť v médiách, tvoria celkom rozsiahly katalóg: oslovenie dovtedy politicky neaktívneho voličstva prostredníctvom hyper-populistických antiestablišmentových hesiel,  fenomén protestného hlasovania, radikalizácia časti mládeže, neschopnosť etablovaných strán presvedčiť časť voličov o zmysluplnosti svojich návrhov riešení existujúcich problémov, a v neposlednom rade aj hysterická xenofóbna protiimigračná atmosféra, vybičovaná predsedom Smeru-SD Robertom Ficom v predvolebnej kampani.  

Mainstreamové médiá sa neostýchajú priamo pomenovať Kotlebovu stranu ako „fašistickú“, „neofašistickú“, „nacistickú“ a „neonacistickú“, neobmedzujú sa iba na používanie termínov „radikálna“ alebo „extrémistická“, ktoré v tejto situácii znejú skôr ako kamuflujúci eufemizmus. Kotlebové zoskupenie naozaj spája v sebe viaceré príznaky nacizmu a fašizmu: odpor voči demokracii a slobode, kritiku „prehnitého“ Západu, otvorený rasizmus a antisemitizmus, antijudaizmus a islamofóbiu, zúrivú homofóbiu, historický revizionizmus, obdiv k Tisovmu vojnovému klérofašistickému štátu a schvaľovanie jeho totalitných praktík, popieranie resp.  schvaľovanie holokaustu, adorovanie nacistických lídrov jednotlivými kandidátmi, kult násilia a hrubej fyzickej sily. Pre Kotlebovu stranu je NATO zločineckým paktom a EÚ nepriateľským združením, ktoré chcú Slovákov podmaniť a z ktorých treba vystúpiť.

Symptomatická je Kotlebova sympatia k dnešnému Rusku, k jeho domácej a zahraničnej politike, obdiv Putinovho režimu. Počas Euromajdanu v Kyjeve poslal Kotleba, ktorý v tom čase už bol predsedom banskobystrického samosprávneho kraja, telegram vtedajšiemu ukrajinskému prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi, v ktorom ho vyzýval, aby sa nevzdával a neustupoval „vzbúrencom“, ktorých podporuje Západ vo svojej mocenskej hre proti Rusku a slovanským národom.

Pokiaľ ide o Kotlebovú formáciu, zdá sa, že sa väčšine slovenských médií a analytikov podarilo celkom adekvátne uchopiť podstatu problému a neschovávať sa za kamuflujúce označenia. Pred voľbami sa kotlebovci vyhrážali médiám, ktoré by ich chceli označiť za fašistov, súdnym prenasledovaním pre poškodzovanie dobrého mena. Ak to naozaj teraz budú chcieť urobiť, určite sa zapotia, keďže tých sporov budú musieť iniciovať desiatky.

„Ľudový fašizmus“

Ako však pristupovať k voličom ĽS-NS, definovať ich politický profil? Tu sa už názory analytikov a novinárov rozchádzajú. Niektorí poukazujú na to, že Kotlebovi voliči neboli dostatočne informovaní, nevedeli o koho ide, nechali sa zmiasť populárnymi heslami (napríklad „bojom proti korupcii“), nevideli súvislosť medzi Kotlebovou stranou a fašizmom. Jedným slovom, mali veľa dôvodov pre chybné rozhodnutie. Je to však naozaj tak,  že títo voliči nevedeli, koho podporili?

Podobné ospravedlňujúce interpretácie zaznievali aj v novembri 2013, keď Kotlebu zvolili na čelo banskobystrického samosprávneho kraja. Že teda ide o akési dočasné vychýlenie, spôsobené predovšetkým neschopnosťou štandardných strán presvedčiť občanov o svojich schopnostiach riešiť sociálne problémy. Určite to bol neprehliadnuteľný faktor, avšak táto interpretácia vôbec nevysvetľovala, prečo tzv. protestný, nespokojný volič podporil práve fašistu. A nevysvetľuje ani to  prečo dnes v porovnaní s predchádzajúcim voľbami v roku 2012 Kotlebu volilo päťkrát viac občanov.

Schovávať sa za iba za čiastkové „objektivizujúce“ interpretácie volebného správania nie celkom bezvýznamnej časti Slovákov veľmi nepomôže. Na Slovensku totiž existuje viac faktorov, ktoré prispievajú k tomu, že vo voľbách sa čoraz viac voličov stáva situačnými fašistami alebo neonacistami. Môže to znieť príliš tvrdo, lenže ako inač sa dajú nazvať ľudia, ktorí v podmienkach demokratickej súťaže, pri možnosti pomerne bohatého politického výberu,  v slobodných voľbách dobrovoľne hlasujú za fašistickú alebo neonacistickú stranu (bez ohľadu na to, ako pritom vnímajú sami seba)? Sociologické prieskumy pritom potvrdzujú, že medzi takýmito voličmi sa nadštandardne často  vyskytujú ľudia s hodnotovou výbavou zhodnou s fašizmom: od radikálneho nacionalizmu, rasizmu a xenofóbie cez odpor voči demokracii a slobode do podpory totalitného politického zriadenia a vnucovania idey o silnom vodcovi.

A aké sú to faktory, ktoré podporujú formovanie podobných názorových zhlukov? Tu je niekoľko. Ideologické dedičstvo domáceho fašizmu z 30. rokov a režimu vojnového slovenského štátu,  ktorému čiastočne podlieha aj oficiálna štátna politika napriek deklarovanej antifašistickej doktríne (stačí si spomenúť adorovanie Andreja Hlinku v podobe pomenovaných lokalít, inštitúcií, vysokého štátneho vyznamenania a dokonca aj osobitného zákona o jeho zásluhách o Slovensko). Prvky revizionizmu v historickom diskurze. Silne zakorenený protimaďarský  nacionalizmus a protirómsky rasizmus. K tomu treba pripočítať aj  rôzne alternatívne „média“ šíriace v poslednom čase konšpiračné interpretácie dejín a vývoja spoločnosti, otvorenú propagandu proti liberálnej demokracii, útoky proti Západu, ktorý si vraj chce podmaniť malé, najmä slovanské národy.

Treba si nezatvárať oči pred realitou a uznať, že po viac ako štvrťstoročí politickej a ekonomickej transformácie má značná časť slovenskej spoločnosti problém s demokratickým systémom, s univerzálnymi hodnotami ľudských práv, s chápaním rovnosti občanov, so západným smerovaním štátu. Sú to ľudia, ktorých by sa dalo označiť za nositeľov spontánneho „ľudového fašizmu“, hoci voči takémuto označeniu by sa určite ohradili.  Práve týmto ľuďom ponúkol vo voľbách bývalý stredoškolský učiteľ a súčasný župan banskobystrického kraja Kotleba príležitosť sa politicky stotožniť s jeho protisystémovým odkazom. Čím skôr si slovenskí demokratickí politici toto uvedomia a začnú hľadať odpovede na túto vážnu výzvu, tým účinnejšie môžu byť ich stratégie zabraňujúce tomu, aby počet situačných fašistov a neonacistov na Slovensku rástol od volieb k voľbám.

Autor je politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky (IVO).